Priania

Chcem ...byť silný, chcem byť nezraniteľný, chcem byť milovaný, pochopený. Chcem byť zodpovedný, nezávislý, častejšie niesť na tvári úsmev, chcem byť akceptovaný, niekam to dotiahnuť. Chcem aby boli na mňa hrdý tí čo pre mňa znamenajú najviac..chcem byť hrdý sám na seba. Byť ten sebavedomý, vtipný, obľúbený, so šarmom, počúvaný a aj vypočutý, byť oporou pre niekoho a mať oporu v niekom..aj v sebe samom.

Nespôsobovať bolesť a byť ten ktorý bude od bolesti ušetrený. vychutnávať život každou chvíľkou a nehľadať za všetkým nejaký háčik, neriešiť a neanalyzovať, byť šťastný a robiť niekoho šťastným. Nechcem strácať, chcem nachádzať. Chcem lásku dávať a chcem aby mi bola dávaná. Dospieť a naučiť sa žiť. S čistou hlavou, odvahou, cieľmi a túžbami, ktoré nie sú nesplniteľné. Vedieť bojovať a nevzdať sa.

Chcem toho toľko veľa..odteraz..už naozaj..možno po stý krát...zmeniť sa..pomôcť sebe samému a iným znášať moje ja...krehké , nestále, stále pochybujúce a hľadajúce, v strachu o čo všetko môžem prísť, čo nemám a túžil by som mať,neisté. Nachádzajúce pevný bod tam, kde nie je nič isté...len slnko a oblaky..sínusoida...buď alebo...trápenie..slzy..skúsenosť a obohatenie, tým čo sme zdieľali. Čas sa posunul, len ja akosi nie..k nejakej vysnenej dokonalosti. Tak to môžme skúsiť zas...len či to vôbec ide. Dané sa už možno nemení...budeš to mať potom ešte ťažké človeče.

Vraj nádej umiera s túžbou..nechcem prestať túžiť..prosím neprestávaj ani ty.

Zachvátil ma nejaký pocit bezcieľnosti..ľudia za niečim väčšinou idú, úspech, kariéra. Zamyslel som sa - moje najbližšie ciele sú kedy bude grilovačka, kedy pojdem von a budem niekde s niekym. Tá pasivita zo mňa asi sála k tým ľuďom, ktorí ma bližšie poznajú...a lezie im na nervy..Hnedoočko, emigrovaný ženevský Bubu.. to je asi len málo príkladov.

Včera som po dlhej dobe opäť niekoho zasvätil do tajných informácií. Podal mi ruku, usmial sa a povedal, že je to všetko v poriadku. Dúfam, že bude, ukáže čas. Ešte, že tí ozajstní priatelia sú stále nemenní a vieš, že aj po mesiacoch rokoch si máš s nimi čo povedať a vybuchuješ od smiechu.

Nejako je doma nervozita..nemusím oslavy a nemusím príhovory..snaď to nebude veľká trapárna..

Tak všetko naj oco.

Filmárik odporúča

Práve som dopozeral Requiem for a dream

...sila..rozdýchavam...aké je totálne dno..odporúčam k zhliadnutiu..ak práve nemáte nejakú depku alebo blbšie obdobie, ale zas aby Vám to nepokazilo dobrú náladu...drugs are baaaad

Z podkrovnej izby

Tak som zase doma..a totálne neproduktívny..ťahám gigabity dát filmov a hudby, ktoré ani poriadne nestíham registrovať...čo tak literatúra..pekne ju nechávam oddychovať. Tak som tu pekne zavretý..ani na pivo neni s kým ísť..mama sa dožaduje rozhovoru..a sme tam kde stále..niečo robiť,nejaké ciele, a ten to a ten ono..a to som doma treti deň.

Asi som ako tej Shinji Ikari (Sufjan si naťahal aj anime...Neon Genesis Evangelion ).. izolujem sa od mojich blízkych ale ešte som aj nasratý z tých riešičiek a pokusov o približenie..Sufjan je zlobivý kluk. Sufjan chce mať svoj kľud, nechce odpovedať na otázky..má svoje plány..sú len jeho aj keď možno moc naivné a optimistické...ono je to všetko tými tajnosťami...preto sa bojím otázok. Pochopte to už...vždy keď sa vraciam domov vravím si, že sa budem správať inak a komunikovať ako v normálnej rodine..snaď na ďalší pokus.

Zajtra preč..mám rád nočné cestovanie..posledné dni spolu..zas na dlhšiu dobu..a potom zas domov.

Málo vzduchu

Asi je nejakým pravidlom, že len čo je človek hore a ma pocit, že veci sú ako majú byť..musí do niečoho spadnúť.
Neviem či to robím sám alebo je to sínusoida...keď si hore je ľahké nič neriešiť.
Stále je vo mne asi kúsok toho naivného dieťaťa ako na fotke...ja asi iný byť neviem.

Ťažko sa mi dýcha..a nebude to len tou narýchlo šluknutou cigaretou.

Oplatí sa veriť..alebo si treba nasadzovať okuliare dúhových farieb...filtrovať z okolia to čo nás zraňuje, štve, bolí. Ľudia sa nemenia.

Snáď sa rozdýcham, zhodil som na seba ten balvan sám..alebo bol na mňa naozaj hodený.
Neviem čo je ozajstné pokiaľ nevidím do mysle druhého..to by bolo byť telepatom...asi by ma to zabilo. Ten malý naivný chlapec si vraví...nafukuješ blbosti a robíš z nich dôležitosti. Bodaj by mal pravdu..ale neviem či ich dokážem zadusiť. Neviem ich uniesť..a viem, že keď nájdu adresáta bude skôr horšie.

More than words

Som závislý...nielen na láske, priateľoch, hudbe, možno nikotíne..ale aj na slovách. Dnes večer som pocítil absťák. Potrebujem slová aby som sa vedel, že všetko je jak má byť a v požondku.
Sufjan by sa mal prekrstiť na Tomáša..toho neveriaceho.

Neviem prečo sa fixujem na slová..keď viem, že vedia ublížiť, bolieť, zmiasť, viesť k nepochopeniu, nemusia znamenať vlastne nič. A tie mrchy zas vedia urobiť to, že si lietam, že sa škerím, pohladia, roztápajú ľadovce, povzbudia, uzmieria...nič asi fakt nie je jasne čierne a biele..ake objavné..zase trepem.

Akosi zabúdam na dôkazy bez slov...kde sú, keď som tu len ja sám..nevidím ich, necítim ich,všetko je také abstraktné..

Predbieham udalosti, v mojej hlave to predsa ide..chvíľu si naivne myslím, že všetky dôležité bytosti, okolnosti, celý vesmír pôjde podľa môjho cestovného poriadku...ako sa na chvíľku sám odrbem.

Čas..čakanie..odrátavanie..túžba..myšlienky..hmla..zariadime sa operatívne..inak to nejde, to prejde..ešteže sú tie slová, s ktorými na ten ďalší vlak počkám. Len či budú viac čierne alebo biele.

Čo vyplavil odliv...alebo príliv?!..God knows

Väčšinu času na mieste..asi ako jeden z tých šutríkov na fotke. Asi by to chcelo nejakú búrku, príboj aby ma to posunulo ďalej...ale ja vlastne rád ostávam statický, v zabehaných koľajách, nemám rád zmeny. Bojím sa ich a dlhšie si na nich zvykám. Možno toto je aspoň taký malý pokus o posun..aspoň o meter.
K písaniu človek myslím potrebuje pretlak myšlienok a pokoj. O to druhé sa mi stará môj podkrovný brloh a Bonobo...a ten pretlak ten si vyrobím sám, už si ho vlastne vyrábam pár dní, nečinnosť je na to ako stvorená.

Ako sa vyrába také husté kĺbko myšlienok,analýz, dohadov to možno vedia tí z podobného cesta ako ja. Stačí nevedieť čo so sebou, mať veľku zásobu citových jednotiek, nejakú tú štipku nespokojnosti, melancholie, sentimentu, neistoty a už sa nám to v hlave pekne varí..aspoň v tej mojej. Opakovane sa presviedčam, že tento koktail mi skôr robí rôzne obtiaže mimo tráviacich a predsa sa stále s chuťou pustím do konzumácie, ktorú následne konzultujem a otrávim tým aj ďalšiu obeť...a potom zaklope pani Depka alebo pani Nasratá..
Hneval som sa, vrčal som a kopal ako malé dieťa, držalo ma to fakt nejako pár hodín a kvôli akej blbosti...a na druhom brehu otravenosť a flegmatický pokoj...nechcem byť to uvrčané dieťa, ale stále neviem vyrásť..musí v tom byť nejaká chyba..veď stačí byť len s tebou a ono to pôjde samo..nejde to, ono sa to asi nespraví samo. Keď sa decku niečo nepáči, neprestane tak skoro.
Už sa nehnevám, opadlo to, opäť si poviem, že už nebudem variť ten blivajz, že budem niečo robiť ,že sa niekam pohnem, nedovolím aby sa mi tie veci preháňali hlavou...ale to som si vravel už asi sto krát. Bojím sa, možno strach je hlavný problém. Bojím sa sklamania, bojím sa samoty, svojej väzby, odmietnutia, toho ,že sa zmení to moje teplé miestečko medzi ostatnými kameňmi na tej malej pláži s krásnym výhľadom.
Našiel som si zase toho istého vinníka, niekedy sa vráti a stále šepká, a ja sa stále pýtam, stále pochybujem, toľko inšpirácie na videoklipy v mojej blbej hlave. Možno je to jeho práca, no možno sám neviem, čo je to bezvýhradná dôvera. Dá sa vôbec dosiahnuť taký level, či vyliečiť z poranení, vieš to lepšie ako ja...vieš selektovať spomienky a vieš "zabudnúť". Mariánska priekopa asi nie je pre mňa dosť hlboká...musím nájsť niečo hlbšie.


On je mojou súčasťou, tým nepriateľom a vinníkom som ja...