Happiness is only real when shared.
Táto veta ma dnes rozplakala..nie žeby som nemal slzavé chvíle v poslednom čase..ale pri nej ma ešte silnejšie zovrelo a chcel som vyplakať všetko to čím trápim ostatných a seba.
Bezcieľnosť , sklamanie, samotu, že mi hrozne chýbaš, že som nešťastný a možno to čo bolo bola jediná vec v mojom doterajšom živote čo ma napĺňala.
Pozrite si film Into the wild.
P.S prepáčte, viem že hrozný sentimentálny blábol ale som už taký večný tragéd
Keď si to tu náhodou niekto číta, musí nadobudnúť dojem, že to sem píše nejaká narušená osobnosť zakomplexovaná večne nespokojná osobnosť so sklonmi k trvalému pesimizmu a depresii.
Ja tu už neviem napísať jedinú pozitívnu vec. Lebo ja pomaly žiadnu nevidím. Môj skvelý život stojí za hovno..nemá žiadne smerovanie, žiadny cieľ..a nič s tým nerobím, lebo neviem..čo chcem, kde chcem, ako chcem..
Prečo tu zas vôbec píšem tieto kydy bez nejakého konceptu, myšlienky...vonku je slnečno, blíži sa leto..ale ako inak..cítim sa na piču. Z toho že sa neviem odraziť a minulosť si ma zase našla. Porovnávam sa a je mi do plaču z toho, že som taký magor, ktorý sa nevie postaviť na nohy odpichúť sa, nevie sa tešiť z toho, že je zdravý (minimálne fyzicky), že má rodinu, ktorá ho miluje aj napriek tomu aký je exot a pako, má priateľov, ktorým sa môže ozvať, žije si tu ako v kráľovstve...veci ktoré sú pre niekoho možno nie tak samozrejme..a predse bude pičovať ako chorá vrana ...lebo nevie čo so sebou, nemá ambície, vnútornú silu povzniesť sa nad veci, lebo sú to skoro tri mesiace a pohľad na pár nových fotografií ma tak odzbrojí a zlomí, že sa musím vypísať aj keď to nik nečíta...mne to fakt amputovalo kus srdca a je to teraz fantómova bolesť jak sviňa...alebo len moja túpá sebaľútosť.
Život fakt stojí za prd ak ho neviete žiť sami so sebou...a pre niekoho.
Koľko málo stačí aby človeka pochytila nostalgia. Asi ju budem vždy prežívať keď budem prechádzať týmto krajom.Vrátim sa v spomienkach do rokov minulých a budem si vravieť ako bolo vtedy dobre a aký som z toho mal dobrý pocit, ako som ulietaval a odpočítaval dni hodiny.
Zrýchlil sa mi pulz a moja fantázia začala pracovať,srdce búchať rýchlejšie a bol by som odhodlaný v pohode meniť plány ak by som mal vystúpiť, niekoho stretnúť,hovoriť s ním z očí do očí..toto všetko dokáže spraviť SMS od drahého operátora-máte zmeškaný hovor od...
Srdce je hrozný oblbovač aj keď hlava vie, že nič také sa nebude konať..niekto len niečo potrebuje.
Som na ceste domov..s presedeným zadkom a asi nenormálnym pocitom že mi to nespôsobuje nejakú radosť.
Poflakovať sa na intráku bolo lepšie..byť s priateľmi..nemať tú večnú samotu ako doma..a hlavne nie ten paranoidný pocit dohľadu.
Rád by som vystúpil,prešiel starou známou cestičkou,ľahol na staré známe letisko..ale to už nikdy nebude,budem si tam lehávať..jedine v predstavách.
Nie som v poriadku,stále..hlas a minútový rozhovor a ja tak zatúžim aby veci boli inak,aby som sa nachádzal práve niekde inde s niekym iným.
Vrútky..posledný bozk v aute..posledný návrat z mojich ciest..všetko niečo evokuje.
Nemá zmysel žiť v minulosti..ja sa v nej zvyknem chvíľami stále pekne ponamáčať.
Asi to potrebuje niekoho kto by ma z toho veľkého oceánu citu,spomienok,zážitkov,obrazov vytiahol.
Na vzduchu by som asi nevedel dýchať...ešte je priskoro,nechcem záchranu,zaplniť to prázdno.Je to moje prázdno kde ostal fantómový obraz,ktorý bude asi odsúdený na to vyblednúť. Aj keď si ho stále živím myšlienkami.
Pár dní dozadu prechádzka v parku..dvaja filozofujú..
Im looking for someone to love,someone to fuck, someone to sleep with, someone to be with..
Am I looking for 4 different people? (copyright - autor ERHA)
EC Košičan (linka Praha – Košice) medzi ZA – RK
Mimo tému..ďakujem ČD za nové vozne (ak sú nahodou od ŽOS Vrútky tak soráč,síce maju vygrcané žlté steny ale vďaka 230V zastrčke som mohol „tvoriť“ aj na cestách a spríjemňovať si cestu muzikou)
|
Cítim sa prázdny.Neskutočne prázdny.Nevládzem sa ani vyrevať..pomohol Ryan Adams a Wonderwall..uz tie malé slané kvapky pomaly stekajú..tak to ma byť..fyziologicky...vraj su aj slzy šťastia..akosi ich nepoznám. Poznám len tie čo súvisia so smútkom a bolesťou a tým keď je človeku na piču.
Your my wonderwall..neviem kde..neviem kto..nikto pre mňa a ja tiež pre nikoho.
Čas ma všetko zriešiť,odstup robí veci inými..také kydy..aj keď viem, že sú pravdivé.
Som prázdny..musel som chodiť,musel som sa prejsť a skryvať pred najbližšími.Videl som tiecť rieku, stál som pred prechádzajúcim vlakom...mali svoju cestu, tečú, prechádzajú popri mne...
Poslednú dobu som dúfal,stále dúfal, tápal, hlboko vnútri sa zmieroval s niečim..ale držal zopnuté ruky, upinal sa k nádeji.
Nádej bol len môj výplod...chcel by som vrátiť čas, nespraviť chyby, dotiahnuť to do splnených snov a prianí.
Plávanie rôznymi smermi, rozdiely...láska to nevidí, asi úplne naivná ,asi naozaj slepá.
Nechcem len spomienky, chcem objatie, chcem ...neviem kam, kopance od života skutočne bolia.
Nezabije,posilní...momentálne len zabíja, odumiera časť mňa...prázdnota.
Tri roky, tisíce kilometrov, radostné očakávanie, psie oči pri odlúčení, raňajky v posteli, všetok ten sentimentálne znejúci grc, zážitky, miesta, ľudia....odchádza to ako každý kubík vody v rieke, vzďaluje sa to a ja stojím na brehu zadržiavam slzy a bolí to tak kurevsky.
Na druhom brehu..možno s úľavou sa niekto vrhá do slobodného prúdu...ja stojím, nemôžem, stratil som kus seba.
Som to tu nechal kúsok spustnúť ale možno sem chodíte a stále klikáte a netrpezlivo čakáte čo so mnou je, ako pokračujem vo svojich telenovelách :)
Začali by sme sa asi headlines..ako sa to už chytilo aj v spravodajstve..mám chrípku..ležim v posteli, buď je to zo stresu ale som sa prefajčil alebo som premrzol toť pár dní dozadu v Liberci.
Asi tou najväčšou headline...konečne som pohol prdelou a so šťastím som sa posunul kúsok bližšie k titulu..slááva slááva..už "len" dve.
Začiatkom decembra mi odišiel komp..si viete predstaviť ako hlbokú psychickú ujmu som utrpel..šikovný Sufjan samozrejme nezálohuje tak som sa už zmieroval s tým že prídem o hudobnú a foto knižnicu. Čuduj sa svete oprava bola expresne rýchla a žiadne dáta nepošli do preč tak som si spokojne vydýchol.
Vianoce boli ako to už býva plné hojnosti, tepla z kozubu, rodinných meetingov, ignorovania TV programu.
Silvester nabral pár dní pred koncom roka zaujímavé kontúry...nakoniec sa pošťastilo ho stráviť s Hnedoočkom pod Tatrami...spoločnosť čiastočne oboznámená, ale samozrejme že sme boli heterooo..samozrejme on o dosť hodnovernejší..na stole flaška whisky a sedma do kríža..už viac typické to byť nemohlo.
V novom roku sa toho moc neudialo...až na môj študijný "úspech" alebo skôr šťastie.
V okolí kvitne láska..taká čerstvá ešte taká chrumkavá a pripomína mi, že som už niekde inde..
Bude to zložitý rok..tak si držme palce, nerezignujme, nehovorme prečo sa nedá, necúvnime...nebojte fičim len na paralene...len vám mám trochu strach.
Ráno..pol ôsmej, je mi teplo, príjemne. Viem, že hodiny neodvratne tikajú a tak by som chcel zastaviť čas. Cítim sa fajn, bezpečne, hreje ma výhrevné teleso. Dočasné ale tak krásne, škrabanie vo vlasoch, hlava na hrudi. Nechcem opustiť toto miesto. Ale viem, že musím. Spoločný odchod...
Obed...pomaly sa zmierujem so skutočnosťou. Čochvíľa nasadnúť na vlak. Detváky naháňajú holuby, mládežníci žobrú na záchranu lesov. Zapípanie a ja sa vnútorne usmejem..samozrejme, že rád zájdem na obed. Nič v jedálnom lístku, tak nakoniec káva. Vidím ten nepokoj, nemáš chuť ani jesť, nejako to absorbujem a vo vnútri sa roztrasiem. Nie je to dobré, nelepší sa to. Chceš niekam utiecť od tohto všetkého, vymýšľam návrhy, volám Ťa k nám akokoľvek bláznivý nápad to je.
Sedíme v parku, príjemné jesenné slnko, len okolo nás taživá nevidiťeľná hmla. Fajčíme jednu od druhej, nevieš ako ďalej, nič Ťa nebaví, opäť sa to rozvinulo, máš smutné oči, cítim sa tak bezmocne a tak by som chcel pomôcť, neviem ako..nevieš ako, nemáme kam utiecť. Mlčíme..zanadávam si na skurvené katolícke konzervatívne Slovensko. Ponúkam úbohú náhradu, skryte držim pár tvojich prstov..stískame chvíľu dlane. Odprevádzam Ťa. Vlak odišiel ale veď pôjde ďalší.
Interiér vcelku vychytenej reštaurácie..15.30...skúsil som jej zavolať, veď čo tu budem sám, našla si čas, bol som rád. Kočka ako vždy, vzhľad usmiatej optimistickej biznis girl. Objednáme si, klábosíme ako vždy, čo nové. Vždy Ťa rád stretnem...často kecáme o Tvojej robote..akosi mám pocit, že chcem pomôcť, spomínam kamošov a už sa to spustí.
Mám divný pocit...nadhodím aké nelichotivé veci som sa dočítal o vašej oblasti podnikania.."blogy sú blbosť, tam si každý píše čo chce"...zásadne sa chceš vyhnúť slovám financie..najdôležitejší je klient..vravíš o vzdelávaní (nákladovo len káva, minerálka a priestory..za 4 stovky)..certifikátoch..ako to pekne ukáže v C.Včku..."Dáš mi na toho kamoša číslo ?"..Odmietam. "Ide len o kávu, nič záväzné, vysvetlím čo a jak, ale ešte tento týždeň potrebujem vedieť, lebo je posledné miesto v programe, niekto pre chorobu nepôjde." Ja žasnem. Čísla , výhody, hypotéky...si z tej práce nadšená, veď tvoji klienti chcú investovať 7 mega tento mesiac, hocaká pobočka by sa hneď trhala. Ale toto je pecka.."to nie je práca, to je životný štýl"...akosi už nemám pochýb, že brainwashing riadiace tréningy, či ako to mám nazvať asi mali nejaký efekt. Cítim sa divne, ešte že už musíš ísť naspäť do práce a ja na stanicu.
Volá nejaká spokojná klientka, neviem či chceš robiť dojem. Pri rozlúčke nezabudneš pripomenúť, že dať vedieť s tým známym..vraj si zvyknutá na odpoveď nie.
Polku cesty mi to húta v hlave. Asi sa už budem oblúkom vyhýbať týmto témam, bavme sa radšej o starých časoch. Si to vôbec ty ? Tá Zuzana, ktorú som mal/mám tak rád..
Zvláštny deň..
