Cítim sa prázdny.Neskutočne prázdny.Nevládzem sa ani vyrevať..pomohol Ryan Adams a Wonderwall..uz tie malé slané kvapky pomaly stekajú..tak to ma byť..fyziologicky...vraj su aj slzy šťastia..akosi ich nepoznám. Poznám len tie čo súvisia so smútkom a bolesťou a tým keď je človeku na piču.
Your my wonderwall..neviem kde..neviem kto..nikto pre mňa a ja tiež pre nikoho.
Čas ma všetko zriešiť,odstup robí veci inými..také kydy..aj keď viem, že sú pravdivé.
Som prázdny..musel som chodiť,musel som sa prejsť a skryvať pred najbližšími.Videl som tiecť rieku, stál som pred prechádzajúcim vlakom...mali svoju cestu, tečú, prechádzajú popri mne...
Poslednú dobu som dúfal,stále dúfal, tápal, hlboko vnútri sa zmieroval s niečim..ale držal zopnuté ruky, upinal sa k nádeji.
Nádej bol len môj výplod...chcel by som vrátiť čas, nespraviť chyby, dotiahnuť to do splnených snov a prianí.
Plávanie rôznymi smermi, rozdiely...láska to nevidí, asi úplne naivná ,asi naozaj slepá.
Nechcem len spomienky, chcem objatie, chcem ...neviem kam, kopance od života skutočne bolia.
Nezabije,posilní...momentálne len zabíja, odumiera časť mňa...prázdnota.
Tri roky, tisíce kilometrov, radostné očakávanie, psie oči pri odlúčení, raňajky v posteli, všetok ten sentimentálne znejúci grc, zážitky, miesta, ľudia....odchádza to ako každý kubík vody v rieke, vzďaluje sa to a ja stojím na brehu zadržiavam slzy a bolí to tak kurevsky.
Na druhom brehu..možno s úľavou sa niekto vrhá do slobodného prúdu...ja stojím, nemôžem, stratil som kus seba.
