Výlev

Keď si to tu náhodou niekto číta, musí nadobudnúť dojem, že to sem píše nejaká narušená osobnosť zakomplexovaná večne nespokojná osobnosť so sklonmi k trvalému pesimizmu a depresii.

Ja tu už neviem napísať jedinú pozitívnu vec. Lebo ja pomaly žiadnu nevidím. Môj skvelý život stojí za hovno..nemá žiadne smerovanie, žiadny cieľ..a nič s tým nerobím, lebo neviem..čo chcem, kde chcem, ako chcem..

Prečo tu zas vôbec píšem tieto kydy bez nejakého konceptu, myšlienky...vonku je slnečno, blíži sa leto..ale ako inak..cítim sa na piču. Z toho že sa neviem odraziť a minulosť si ma zase našla. Porovnávam sa a je mi do plaču z toho, že som taký magor, ktorý sa nevie postaviť na nohy odpichúť sa, nevie sa tešiť z toho, že je zdravý (minimálne fyzicky), že má rodinu, ktorá ho miluje aj napriek tomu aký je exot a pako, má priateľov, ktorým sa môže ozvať, žije si tu ako v kráľovstve...veci ktoré sú pre niekoho možno nie tak samozrejme..a predse bude pičovať ako chorá vrana ...lebo nevie čo so sebou, nemá ambície, vnútornú silu povzniesť sa nad veci, lebo sú to skoro tri mesiace a pohľad na pár nových fotografií ma tak odzbrojí a zlomí, že sa musím vypísať aj keď to nik nečíta...mne to fakt amputovalo kus srdca a je to teraz fantómova bolesť jak sviňa...alebo len moja túpá sebaľútosť.

Život fakt stojí za prd ak ho neviete žiť sami so sebou...a pre niekoho.